Vlastne som nečakal, že sa raz niečo tak komplexné a prepracované objaví na rodnej black metalovej hrude. Donedávna nebolo tak jednoduché dostať sa k hudbe ALGORu, ako by dnešný zosieťovaný svet mohol naznačovať. ALGOR sú totiž vzácnym príkladom veľkého talentu „spojeného“ s nulovou propagáciou seba samých.

„Hierofánia“ je pritom zjavením, za aké by sa nemuseli hanbiť ani na tých najslávnejších trávnikoch. Je jedným z tých vzácnych diel, ktoré svoje krásne tajomstvá vtláčajú do hláv postupne a – na black metal netypicky – bude v celej svojej slabej hodinke uspokojovať najmä hľadačov so sklonmi k progresívnemu prístupu k muzike, nijako však nezanedbávajúc pre black metal vždy dôležitú atmosferickú zložku.

Prvotný kontakt katapultuje krivku impresie kolmo nahor – „mrazáková“ gitara sfúkne tutanchamónsky tučný prach zo sarkofágu BURZUM, aby jej rytmická sestrička mohla začať s bázňou obchádzať okolo ich rakvy. Keď po chvíľke zaberú naplno dvojkopáky, dostávame sa zvukovo až niekam k post-blacku zaniknuvších Írov ALTAR OF PLAGUES, a to všetko sa vo finále podleje fantaskne znejúcimi samplami.

Tie sú vskutku obrazotvorné a zdarne na celej ploche nahrávky dokresľujú jemne mystickú atmosféru. Že by to napriek tomu „Hierofánia“ zvládla aj bez nich, nech je komplimentom skladateľským zručnostiam novomestskej dvojice, ktorá tu naordinovala celoplošné užitie silného koncentrátu black metalového tradicionalizmu, súčasne však svoje dieťa pravidelne púšťa aj na pažite svojich susedov, zarastené dovtedy nepoznanou burinou. Nech sa vajce priučí svetu. Hard-rockovo znejúce gitarové sóla, ako príklad za všetky také momenty.

Prítomnosť nápaditých klávesových motívov, neotrelých samplov a citlivý spôsob ich zakomponovania však vyháňa ortuť von z teplomera. Čo je sympatické, celé sa to zaobíde bez prasačích hláv, či krížov, ktoré treba obracať do (ne)správnej polohy. Chápeme sa. Estetika typická pre tento žáner v 90-tych rokoch je ALGORu minimálne dnes zjavne vzdialená na míle a svojou hudbou majú potrebu vyjadrovať niečo iné.

Nenarážam každý deň na „zhudobnenú hrdzu“, ktorý by sa po textovej stránke tak intenzívne zaoberala podstatou duchovna – dielo je zároveň manifestom silnej naviazanosti tvorcov na prírodu.

Bezbôľné telá drevených starcov, zarastajúce vlhkou machovou perinou

V lone lesnom ležiace, v zem búrkou zrazené

Starobou stromy odeté, zaliate v živicových slzách

Stáročia odrážajúc zvuky zvieracieho sveta

Odkazy na rumunského religionistu Mirceu Eliadeho nás nabádajú s potešením si uvedomiť, kam sa tento kedysi tak obskúrny žáner za 20 rokov posunul a je krásne, že nám to takýmto strhujúcim spôsobom pripomínajú práve domáci zástupcovia.

Hoci zo svojej prirodzenosti surová, „Hierofánia“ nemá ambíciu ničiť. Viac dôrazu kladie na prvky, ktorými sa bude opájať hlavne fanúšik progresívnej muziky, ktorý práve dostal chuť stráviť pár príjemných večerov s čiernym kovom. Na prvú signálnu vás uhranie najmä tá čierna divočina, tá však pri pozornom vypočutí nedokáže prekryť dušu nasycujúce krehké jadro, podobne ako v rozprávke o Snehulienke háby od zlej macochy napokon nedokázali zakryť jej krásu.

Skvostných „sypačkových“ úletov pre nezmieriteľných puristov pritom nebude málo. Nikdy však na nich nie je vystavaná skladba – vždy existuje dostatok šikán, meandrov, mostíkov a malebných odpočívadiel, aby sme mali možnosť obdivovať, aký kusisko práce je kompozične aj obsahovo s „Hierofániou“ nutne spojený.

Cesta k lesným chrámom, zaviata časom, nedotknutá prítomnosťou bytia

Obklopená dubovými hradbami, tichý svedok vekov...

Prepletená v zvieracích alejách, ďaleká a skrytá v ríši tajov

Snehom i letom odetá, prosby žrecov pamätá

To všetko posúva „Hierofániu“ o pár poschodí vyššie vo vzťahu k jej predchodcovi a z kompozičnej stránky tak ide o dielo svetových parametrov. Materiál zrejme dozrieval v jeho autoroch dlho, predlho. Od predošlého albumu nahrávku delí kozmických 10 rokov. V 9 skladbách však nepočuť štipku naivity. Materiál je preosiaty a na konci tohto procesu držíme v rukách strhujúcich a podnetných 54 minút.

V rozpore s étosom žánru sa jedná o pozoruhodne komplexnú, variabilnú a inštrumentálne košatú krížovú cestu s viacerými pamätihodnými zastaveniami. Verme, že už čoskoro bude mať dôstojné pokračovanie. Vezmite a vychutnávajte do posledného úderu. Krásna muzika.